Palmy, piesok a more - aj to človeka začne časom nudiť a začne sa cítiť ako Robinson Crusoe. Traja Piatkovia sú síce pri ňom, ale tiež sa cítia ako Robinsoni. Je čas zdvihnúť kotvy.
Mustique je nádherný rajský ostrov, ale sme tu len my štyria - mama, papa, Sami a Luki. Na Vianoce. Začneme túžiť po spoločnosti. Všetci naši známi sú vzdialení jeden a pol dňa plavby na ostrove Martinique.
Musíme sa tam dostať za každú cenu, a to ešte pred Silvestrom. Začína sa plavba z jedného raja do druhého. Ako Kolumbus a jeho posádka. Nikto sa do toho raja nedostane len tak ľahko. Každý raj má svoju cenu.
Naša prvá myšlienka je - Bequia. Na tomto ostrove by sme sa mohli zastaviť. Je prakticky po ceste, okolo troch hodín od Mustique, vhodný na prestávku. Naša druhá myšlienka je: "Zmeňme plán." Už sa nachádzame v zátoke Bequia, pred vysokým zeleným kopcom, ktorý zdanlivo vyrástol priamo z mora, keď nám vodič vodného taxíka zakričí: "Prístav je zatvorený, môžete len kotviť." Ešte nikdy v našom živote sme nekotvili. Neláka nás veľmi vyskúšať to prvýkrát tu, v preplnenej zátoke. Ako sa hovorí, "hlava na hlave." Teda loď na lodi. Každopádne budeme musieť kotviť na Martinique pri našich kamarátoch. Kto chce kotviť, potrebuje nádrže plné vody. Kto chce vodu natankovať, musí ísť do prístavu. Mávneme rukou, otočíme sa chrbtom k Bequia a poplavíme sa na ostrov St. Vincent.
Prístav Blue Lagoon už poznáme a láka nás nielen bazénom a palmami, ale aj sprchou. Kto žije na lodi bez prístroja na premenu slanej vody na sladkú a kotví, ten sa nesprchuje. Každý deň sa kúpe v nekonečnej priezračnej slanej modrej vode, v oceánskej vani. Sladká voda sa šetrí. Sprchuje sa maximálne raz do týždňa poloplnou fľaškou vody. Tým pádom človek nesmrdí, ale po kúpeli v slanej vode chutí ako slaná tyčinka a lepí sa.
Po osviežení a doplnení vody vyrážame o 15:00 z ostrova St. Vincent popri ostrove St. Lucia na Martinique. Predpokladaný príchod je na ďalší deň okolo obeda. Opis trasy v jachtárskej príručke už naznačuje neľahké podmienky. Plavba k severným ostrovom, ktoré sa tiahnu ako polkruh na východ, je komplikovanejšia ako k južným, lebo vietor a vlny prichádzajú väčšinou z východu. Okrem toho sa medzi ostrovmi vytvára lievikový efekt. Každý už raz lial vodu do lievika. Zo širokého konca voda tečie do úzkeho otvoru. Tento úzky priestor sa nachádza medzi ostrovmi, oceánsky prúd tu tlačí masy vody, aj vietor tu veje silnejšie ako inde. Preto si vyberieme na plavbu deň s veľmi slabým vetrom. Jachtárska príručka sa nemýli. Medzi St. Vincentom a St. Luciou sa jašia nepríjemné vlny. Bolesti hlavy, počiatky morskej choroby sa ohlásia, takže sa teším, keď konečne o 21:00 môžem ísť s deťmi do postele.
O 1:00 sa vyškriabem do kokpitu. Doslovne vyškriabem, lebo veľmi oddýchnutá sa necítim. V teplej vetrovke a v záchrannej veste nastúpim na moju nočnú službu. Jan mi v skratke opíše situáciu: "Veľmi slabý vietor na plachty, nízke vlny. Motor funguje." a ide spať. Ja, polorozospatá pozerám na dva najvyššie vrcholy ostrova St. Lucia, Malý a Veľký Piton. Vyzerajú impozantne v tejto tmavej noci, ako nejaké špicaté čiapky obrovských trpaslíkov. Tu niekde nablízku točili aj "Pirátov Karibiku." Pevnina sa mi zdá na dohodenie kameňom. Po vrchoch ostrova žiaria svetielka, tu žijú ľudia. Loď sa plaví zjavne tesne popri brehu. Je temná tmavá noc. Vytiahnem mapu a ako práve vyoraný krtko sa snažím určiť pozíciu, keď zrazu - len 10 minút som hore - motor zachrčí a stíchne.
Zdola počuť Janov krik: "Čo sa stalo?"
Kričím naspäť: "Ja som to nebola. Prisahám."
Vrhnem sa ku kormidlu.
V salóne sa rozsvieti svetlo. Jan otvára dvere k motoru.
"Štartuj!" kričí.
"Nič," kričím naspäť.
"Štartuj!"
"Nič."
"Štartuj!!!"
"Nič."
Ako sa hovorí: Motor očividne zdochol.
Ja kormidlujem. Ak sa dá tomu povedať "kormidlujem". Ak nejde motor ani nefúka vietor, loď je prakticky neovládateľná. Len vlny, či morský prúd ju posúvajú, kam chcú. Snažím sa chytiť do plachiet vietor. Bez úspechu.
Dole v lodi pozorujem rušné dianie. Motor sa nachádza v strede lode vzadu a je k nemu prístup z kuchyne alebo zo skladu, ktorý sa nachádza za kúpeľňou. Jan pobehuje z jednej strany na druhú a vyšetruje pacienta.
Výhodou nepríjemnej situácie v noci je, že deti spia. Nevýhodou je, že deti majú šiesty zmysel a zásadne sa zobudia, keď sa niečo deje. Aj teraz. Najprv príde do salónu jeden, potom druhý. "Mama, mama," počuť ich volať. Keďže mama neprichádza, stoja v strede miestnosti a plačú. Niežeby im niečo bolo. Sú to deti a sú zvyknuté, že sa o nich niekto stará, že niekto príde. Dnes nepríde nikto. Mama stojí za kormidlom, otec sa "vŕta" v motore. Pre matku je najhorší pocit a najväčší stres počuť plakať jej deti, aj keď vie, že sú v poriadku. Nastáva núdzový plán zábavy: chrumky a tablet.
Zdola sa ozve: "Do ...! Teraz máme naozaj problém."
Pri vyberaní filtra pukla jeho sklenená nádoba. Náhradný diel nemáme, aj keď prakticky vlastníme náhradné diely pre každú časť čohokoľvek na lodi. Ruch v podpalubí pokračuje. Jan poletuje ako nejaký kolibrík z jednej strany motora na druhú. Ja kormidlujem. Stojím pri kormidle. Sama v čiernej noci. Ja a dve špicaté čiapky Veľkého a Malého Pitona. Obrovské biele plachty sa chvejú. Nie sú napnuté. Nechytajú vietor. Chvejú sa vo vánku ako uterák na žinke. Nie ako motor lode, ktorý ju má viesť cez moria či oceány. Loď stojí. Alebo sa hýbe. Posúva nás prúd? K pevnine, či od nej? Pozerám. Čumím. Oči si "vyočujem." Nie som schopná rozoznať, kam sa loď hýbe. Keď lodi chýba vietor, je ako auto bez benzínu. Ešte horšie. Auto bez paliva aspoň stojí. Loď je bábkou elementov. Obávam sa. Ak nezačne viať vietor, ak sa nepodarí opraviť motor, čo sa stane? Ženie nás prúd k pevnine? Sekundy sa mi zdajú dlhé ako minúty, minúty ako hodiny. "Chcem vedieť, či tu niekto je," hovorím Janovi. "Chcem vedieť, či je niekto hore." Nášmu priateľovi raz vošla pri španielskom pobreží rybárska sieť do vrtule motora. Povedal nám, že to môže trvať hodiny, kým niekto zareaguje na núdzové volanie. Chcem vedieť, kto dnes nespí a či niekto nespí. Kto by nás mohol odtiahnuť?
Pan Pan je menej závažné volanie vysielačkou ako mayday, ktorý sa vysiela, len keď sa loď a posádka nachádzajú v ohrození života. Okamžite po vyslaní Pan Panu sa ozve pobrežná služba, zapíše si informácie o lodi a posádke a navrhne: "Skúste opraviť motor. Ráno možno začne fúkať vietor." Samozrejme nie som sklamaná, som rada, že niekto pozná našu pozíciu. Len to som chcela. Za pár sekúnd sa ozve iná loď: "Počuli sme Vás. Zostaneme vo Vašej blízkosti." S odstupom času si myslím, že to volanie vysielačkou nebolo potrebné. Po vojne je každý generál. Aj ja. V tej situácii mi to pomohlo a myslím, že to nikoho veľmi neobťažovalo.
V podpalubí vládne poriadny ruch. Jan skáče ako veverička z jedného rohu do druhého. Vyťahuje raz toto, raz tamto. Ako tak na neho zhora od kormidla pozerám, prebleskne mi hlavou: "Do kelu. Ten chlap asi z toho odpadu a náhradných dielov za chvíľu poskladá nový motor."
Mýlila som sa. Po chvíli aj ten môj chlap musí uznať, že zlepiť roztrieštený sklenený "pohár" tak, aby bol tesný, je s lodnými prostriedkami nemožné.
Našťastie pomaly vetrík začne fúkať a my odvoláme Pan Pan u pobrežnej služby St. Lucie a poďakujeme sa aj inej plachetnici za spoločnosť. Poplavíme sa ďalej a dáme sa odtiahnuť do Marigot Bay, najbližšieho prístavu na St. Lucii.
Ani sekundu po našom vysielaní sa ozve pobrežná stráž ostrova Martinique: "Počuli sme, že Vaším cieľom bol Martinique. Príďte k nám. Tu Vám pomôžeme." Samozrejme prídeme. Sme šťastní. Chceli sme ísť na Martinique, k našim priateľom, štyrom lodiam s malými deťmi, Saiorsa, Serenity, Wolo a Gento, ktoré sme už nevideli skoro dva mesiace, od Cap Verde. Nechceme skončiť na St. Lucii zase sami.
Papa kormidluje a chytá vietor do plachiet. Mama sa snaží uspať deti. Papa upratuje. Mama kormidluje. Papa kormidluje. Mama upratuje. Takto sa striedame celú noc.
A všetko zlé je aj na niečo dobré. Namiesto motora sa pekne plachtíme a prežijeme na vode nádherný slnečný deň.
Keď sa popoludní doplavíme k St. Anne, naši priatelia nás člnkami odtiahnu na kotvisko, kde už kotví určite minimálne stovka iných lodí. Sme prešťastní a deti ešte viac.
Diagnóza, prečo motor "zdochol" sa čoskoro zistí. Aj motor našich priateľov zdochol. Našťastie na mieste, kde mohli okamžite zakotviť. Obidvaja sme naposledy tankovali do kanistrov na Cap Verde. Cez Atlantik sme motor nepotrebovali. V Karibiku sme z bandasky preliali naftu do nádrže. Zjavne znehodnotenú naftu. Zase dobrodružstvo, ktoré by si človek nezvolil. No čo, aspoň budeme mať o čom rozprávať vnúčatám.
Je to totiž tak, že nikdy nevieme, aké dobrodružstvá nás na ceste životom čakajú. Len to je isté, že keby Kolumbus čakal doma, kedy ho Amerika objaví, nikdy by sa nedočkal. Prvý krok je vždy na nás a život vraj začína, keď spravíme prvý krok vonku z našej pohodlnej zóny.
Naša plavba nás zaviedla na nádherný Martinique. Nabudúce sa dozviete, prečo sa oplatilo stresovať bez vetra a motora. Martinique na Vás už čaká. Čoskoro stačí jedno kliknutie na klávesnicu a ste tam.