Na Atlantiku - Časť 2

Dnes vás chcem zobrať na plavbu cez Atlantik. Naozaj tam so mnou máte ísť? Po divokej plavbe na Kapverdy? Či mi uveríte, alebo nie, máte oveľa menšiu šancu stlačiť jedno tlačidlo a opustiť túto imaginárnu internetovú loď ako ja neplaviť sa cez Atlantik.

Kapverdy sa nachádzajú tak južne od Európy, že už z nich nevedie cesta späť. Prúd oceánu, pasáty, všetko smeruje k Amerike. Vrátiť sa je nemožné. Plaviť sa do Karibiku je z toho miesta ako ísť z kopca. Na druhú stranu sa dostane každý. Aj keby si sadol do suda. Dobre, umrel by od hladu, ale ten sud by atlantický prúd odniesol do cieľa. Cesta naspäť nevedie. Tak, ako je ťažké ísť hore kopcom, je nekonečne ťažké vrátiť sa z diaľky čo i len pár kilometrov.

Nechať Jana samého plaviť sa cez Atlantik nepovoľujú stanovy ARC, podľa ktorých musí posádka pozostávať najmenej z dvoch členov. A keby to aj bolo inak, nikdy by som ho neopustila. Človek nikdy nevie. Patrí ku mne a ja k nemu. Obidvaja patríme k našim deťom a oni k nám. Buď je toto dobrodružstvo nebezpečné a nepôjde nikto, alebo je bezpečné a pôjdeme všetci. Toto dobrodružstvo nie je samo o sebe nebezpečné, ale ak sa niečo stane, je lepšie mať niekoho so sebou. A tak aj vy zostaňte so mnou a poplavte sa na druhú stranu sveta. To najhoršie už máme za sebou. Už môže byť len lepšie.

Len tri dni sme strávili na Kapverdách, len tri dni sme mali na opravu lode a nákup potravín. Jan musel opraviť veterný generátor a zistiť, odkiaľ do lode vniká voda. Pokazený uzáver pumpy nemohol vymontovať, a tak ho aspoň zalepil. Ja som sa s deťmi vybrala na miestny trh nakúpiť čerstvé potraviny a do obchodu po fľaškovú vodu. Pomedzi to sme strávili pekný čas s inými mamičkami na miestnom ihrisku. 

A už nás čakal znovu štart ďalšej etapy. Keď človeka čaká ďaleká plavba, poteší sa dobrému počasiu. S iným pocitom sa "zdvihnú kotvy", keď je predpoveď pozitívna a keby ste mi povedali, že nás čaká perfektné počasie celých 18 dní, tak vám neuverím. Slniečko, vietor do 15  uzlov, vlny do dvoch metrov. Dobre, že vraj je to typické počasie počas fázy pasátových vetrov. Vraj je plavba cez Atlantik tou najjednoduchšou na svete, jednoduchšou ako plavba po Severnom mori. Väčšinou to tak vraj býva. Našťastie sa to v našom prípade potvrdí. Čo dodať? Po Kapverdách sme si to zaslúžili.

Aký je to pocit byť na štarte súťaže s inými sto loďami? Vzrušujúci. V Las Palmas sme išli na štartovú líniu ako poslední, aby sme ostatným nezavadzali. Teraz sme už nečakali a vyšli sme medzi prvými. Lode sa tlačia v zátoke, kým sa z vysielačky neozve odpočítavanie: "Three, two, one." Potom si každý hľadá optimálny kurz, aby využil silu vetra a ešte sa aj plavil správnym smerom. Aj my sa snažíme optimovať loď. Aké plachty máme zobrať? Hlavnú aj kosatku? Na dvoch stranách ako na motýlika, alebo obidve na jednej strane? Autopilot nevie udržať kurz a tým pádom musíme prvýkrát v živote nastaviť veternú zástavu. Našťastie sa Jan tvári ako rodený talent a zástava o chvíľku "riadi" loď. Potom len sedíme v kokpite a pozeráme, či je všetko v poriadku. Čoskoro sa všetky lode rozptýlia oceánom a stratia sa za obzorom. Je to spôsobené tým, že sa zem zakrivuje a človek vidí len približne do vzdialenosti 12 kilometrov. O chvíľu je obklopený nekonečnou modrou farbou.

Štart ARC býva väčšinou poobede okolo jednej. Tým pádom prvý deň prejde rýchlo a keď sa zotmie, deti idú spať a nastane chvíľa pokoja. Zdanlivého pokoja. Na každej lodi sa nachádza vysielačka, keď je zapnutá (teda vždy), počuť z nej pomerne nahlas začiatky rozhovorov všetkých dookola.

Každý počúva kanál 16 a každý si na tomto kanáli dohovára, na ktorý kanál prepne, aby sa porozprával. Počas prvej noci lode vysielajú veľa, lebo sú blízko a ešte sa to dá. Niekedy neustále vysielanie vyrušuje. Niekedy pobaví, tak ako rozhovor dvoch lodí.

"Loď 2. Tu loď 1, máme vonku spinakera (veľkú plachtu balónového tvaru). Môžete zmeniť kurz? Over."

"Loď 1. Tu je loď 2. My sme rodinná loď. Som tu sám. Nemôžem robiť nič. Over."

"Loď 2. Tu je loď 1. Rozumiem. Dávame dole spinakera."

Niektoré lode chcú za každú cenu vyhrať, majú posádky so šiestimi, ôsmimi členmi. Na každej zmene sedia v kokpite aspoň dvaja ľudia. Také posádky si môžu dovoliť vybrať aj spinakera, plachtu, na ktorej stiahnutie je potrebných viacero osôb a ktorá sa zásadne nepoužíva v noci, keď sa môže rýchlo zmeniť sila a smer vetra. Iné posádky sú malé, majú deti a sú rady, keď konečne zaspia (deti, aj rodičia). V kokpite sedí len jedna osoba, ktorá zásadne nie je ochotná zobudiť tú druhú, aby mohla kvôli niekomu, kto sa ponáhľa, zmeniť kurz a tým aj konšteláciu plachiet.

Na Atlantiku veje vietor najčastejšie zozadu, preto sa plachty vytiahnu do formy motýlika. Jedna je na jednej strane, druhá na druhej. Vlny ale neustále, každých pár sekúnd rozkolíšu loď. Aby vietor neprevrátil plachty, sú priviazané lanami. Kurz nie je nastavený presne na cieľ, ale tak, aby vietor optimálne vial do plachiet. Vlny prichádzajú zozadu a majú kolísať loďou tak, aby to bolo posádke príjemné.

Vzdialenosť na druhú stranu Atlantiku je taká veľká, že nevadí, keď sa loď hodiny, aj dni plaví "nesprávnym" smerom. V noci sa zásadne nič nemení. Ak sa zmení smer vetra, loď sa plaví iným smerom, lebo ju riadi veterná zástava. Prioritou noci je ale spánok. To znamená, že smer a postavenie plachiet sa zmení až ráno, keď jeden z posádky ide dopredu previazať laná a otočiť rahno kosatky na druhú stranu, zatiaľ čo na neho ten druhý dáva pozor.

Podľa toho, ako sa kto ponáhľa, ako sa môže venovať lodi, sa určí postavenie plachiet a oplachtenie lode. U nás sa musí neustále jeden venovať deťom a nemôže vždy pomáhať refovať (zmenšiť plochu plachiet), preto máme cez deň hlavnú plachtu väčšinou zmenšenú na najmenšiu úroveň (na dva refy) a kosatku. V noci používame len kosatku, lebo tú môže zmenšovať, aj zväčšovať jediná osoba. Tým pádom sme vždy pripravení na silný vietor.

Keď sú plachty správne nastavené, netreba sa o loď celé hodiny vôbec starať. Plaví sa prakticky sama. Člen posádky, ktorý má službu, sa musí len raz za polhodinu postaviť a poobzerať sa, či neuvidí nejakú loď. Podľa zákona musí byť výhľad na mori, či oceáne neustále obsadený. To znamená, že niekto neustále musí pozorovať okolie. Teoreticky by sa človek celé dni nemusel pozrieť von z okna. Približne 3-5 dní sa objaví loďka ako nejaká bodka na obzore, alebo aspoň na obrazovke. Prakticky je človek sám.

Jan - na 99% pozitívna.

Deti - keď sa s nimi niekto hrá, na 99% pozitívna.

Anna - No, niekto musí byť kráľovnou nálad. Ináč by bola nuda. A to som ja.

Prvé tri dni ma našťastie netrápi morská choroba, ale zato ťarcha oceánu. Tak som nazvala zmes pocitov: Čo tu robím? Dookola nikto nie je. Ešte okolo 20 - 25 dní? Čo budeme robiť, keď sa niekomu niečo stane? 

Po troch dňoch zavládne každodenná rutina. Len večer, keď som unavená, na mňa zaľahne zase ťarcha oceánu.

Jedna rodina napísala: "Po desiatom dni sme mali pocit, že by táto plavba mohla trvať večne."

Ja a Jan sme sa zhodli, že sa bohužiaľ tento pocit u nás nikdy nedostavil. Zvykli sme si, ale párkrát cez deň nám hlavou prebleskla myšlienka: Kedy tam už budeme?  

20: 00 - 0:00 

Anna a deti idú spať.

Jan má službu.

0:00 - 4:00 

Jan a deti spia.

Anna má službu.

4:00 - 6:00

Anna a deti spia.

Jan má službu.

6:00 - 8:00

Jan spí.

Anna a deti vstávajú, obliekajú sa, raňajkujú, hrajú sa.

Anna má počas toho službu. (V lepšom prípade musí každú polhodinu vyliezť do kokpitu a poobzerať sa. V horšom prípade, keď sa mení vietor alebo prichádzajú oblaky, musí pozorne sledovať oblohu.)

8:00 - 12:00

Jan má službu.

Anna a deti sa hrajú a varia obed.

12:00 - 14:00

Spoločný obed.

Jan má službu.

Anna a deti sa hrajú.

14:00 - 16:00

Jan má službu.

Anna spí.

Deti sa hrajú alebo pozerajú niečo na tablete.

16:00 -18:00

Jan má službu.

Anna a deti sa hrajú a pripravujú večeru.

18:00 - 20:00

Večera.

Anna má službu.

Deti sa hrajú.

Jan spí.

Pár slovami: 

Dospelí - buď si v službe, hráš sa s deťmi, alebo spíš.

Deti - hráš sa, alebo spíš.

Vrcholným zážitkom každého dňa je príprava a požívanie jedla.

Jeden asi tridsaťročný Holanďan, ktorý sa tretí raz plavil cez Atlantik so svojím otcom, nám pred plavbou v Mindele povedal: "Stiahol som si 60 kníh."

Chcete si tipnúť, koľko kníh som prečítala?

Žiadnu. Jan - jednu. Koľko som si ich pripravila? 20 a 50 DVD. Dobre, prehnaná príprava.

Aká je plavba cez Atlantik? V najlepšom prípade nekonečne nudná. V dnešných časoch si to každý z Vás vie predstaviť lepšie ako pred rokom. Tri týždne cez Atlantik - to je ako tri týždne v karanténe, v dvojizbovom byte, bez záhrady, s dvoma deťmi, bez televízora, internetu, či telefónu. Každý deň pošleme jednu sms domov, že sme v poriadku a stiahneme mail s počasím a koordinátmi ostatných lodí. O svete vonku vieme menej než svet o nás. Naši priatelia a rodina sledujú našu polohu na internetovej stránke ARC. My si polohu ostatných lodí musíme nájsť na mape pomocou koordinátov. 

Našťastie máme deti. Našťastie naše deti majú fantáziu. Našťastie príde advent.

Každé ráno si po raňajkách otvoríme dva adventné kalendáre - jeden s čokoládou, jeden s knihou. Prečítame si knihy o Vianociach. Maľujeme, skladáme a lepíme vianočné ozdoby. Po obede sa hráme s legom alebo s autami.

Ak chcete vedieť, ako zabávame deti a oni nás, kliknite tu:

Noc je zvláštny, pokojný čas. Pre mňa trvá od 0:00 do 4:00 - moja služba. Na službu sa chodí pár minút skôr. Vyzlečie sa pyžamo, oblečú sa nohavice, sveter, bonekanka, námornícke nepremokavé oblečenie - bunda a vrchné nohavice, záchranná vesta. Prichádzajúci sa pripúta v kokpite. Odchádzajúci podá hlásenie. Vietor, vlny, počasie, iné lode, pozícia, kurz, rýchlosť. Prichádzajúci zapíše do mapy pozíciu a čas, nastaví si budík na 20 minút. Postaví sa a poobzerá sa. Zase si sadne, dá si slúchadlo do jedného ucha, aby mu nič neušlo a pozerá do blba.

Takže táto moja noc je vlastne iný pokojný deň. Už som písala, že som na začiatku mala pred tým veľký rešpekt, zostať v noci sama v službe. Keď sa človek obzrie, vidí len nekonečnú tmu. Obloha je tmavá, oceán tiež. Človek sa snaží zachytiť koniec oceánu a začiatok oblohy, ale nejako sa zlievajú do seba. Nekonečná nepriateľská masa je všade dookola a nie je v nej zdanlivo ani kúsok života, alebo nádeje. Človek je sám, ako prvý, alebo posledný človek na svete, sám a osamelý medzi nepriateľskými elementami. Vlny sa rútia jedna za druhou, kolíšu loďou v pravidelnom takte, tiež bez začiatku a konca. A zrazu, po chvíli, prepadne človeka ohlušujúci pocit ticha a pokoja. Ako nekonečná voda oceánu zaplaví tvoje srdce a ty zrazu vieš, že nie si sám, že ťa niekto drží v dlani. Zrazu vieš, že si v bezpečí a všetko, čo sa deje, je dobré. Ako teplý čaj alebo punč na vianočných trhoch ti zaplaví srdce pocit nekonečného pokoja a dôvery. A s každou ďalšou vlnou vieš, že sa nemusíš báť. Si silný človek na silnej lodi.

Zrazu zbadáš tisícky hviezd. Bohužiaľ je to tak, že suchozemec nikdy neuvidí oblohu, ktorú vidí moreplavec. Tento svet je poznačený svetlami - pouličné lampy, okná domov, autá, reklamy obchodov, vianočné ozdoby - a tieňmi, tmavými siluetami domov, stromov, hôr. Nekonečná obloha pre suchozemca neexistuje a predsa sú tu milióny hviezd. Oveľa viac hviezd ako by si niekto vedel predstaviť. Obloha vyzerá čierno-bielo bodkovane, ako keď sa za detstva pokazil televízor. Vojna mravcov. Tak sme to volali. Ale tieto mravce sa nehýbu, asi spia. Neuveriteľná obloha obklopí človiečika. Videli ste niekedy padajúcu hviezdu? Keď vidím padajúcu hviezdu, pošlem do tej nekonečnej vysvietenej nádhery len jednu myšlienku: "Nech prídeme na druhú stranu sveta zdraví, v bezpečí a na našej lodi." Každú noc vidím padajúcu hviezdu. Môže to byť pravda? Tak sa mi zdá, že by som k tým prianiam mohla ešte niečo pridať, a tak zašepkám do tej tmavej noci: "Bez stresu." Nieže by to bolo až také dôležité, ale poteší. 

Každá mama, viem z rozhovorov, zbožňuje ticho nočnej služby, keď ju zaplaví more pokoja, keď k nej príde vlna po vlne ten pocit: "Som spokojná a šťastná tu, kde som. Viem, kde som. Viem, kto som. Som časťou universa a universum je časťou mňa."

Neberte matkám nočnú službu, prinajmenšom je dôvodom hocikedy počas dňa povedať: "Som unavená. Musím si ísť ľahnúť."

Torta k prvým a k štvrtým narodeninám.

Matka s vysokými očakávaniami sa stresuje, ale nenudí sa. Náš najstarší bude mať štyri rôčky. Všetko musí byť dokonalé, ako na pevnine. Prinajmenšom.

Recept na pravú oceánsku narodeninovú tortu:

Podľa tohto receptu bude chutiť ako pečená priamo na mori, nech ju pripravujete kdekoľvek na svete.

1, Nakúr byt na teplotu 28-30 stupňov najmenej tri týždne pred pečením a zároveň vypni chladničku.

2, Priprav suroviny na piškótové cesto.

3, Vyber posledných 12 vajec.

4, Vyhoď 4 vajcia, lebo sú splesnuté zvonku.

5, Vyhoď 6 vajec, lebo sú splesnuté zvnútra.

6, Vyhoď 2 vajcia, lebo smrdia.

7, Priprav suroviny na kysnuté cesto.

8, Priprav cesto a daj ho vykysnúť.

9, Ak nevykysne, nevadí, daj ho do formy.

10, Hľadaj konzervu s broskyňami a rozmiestni ich na ceste. 

11, Formu daj do rúry na ľubovoľnú teplotu. Rúra nemá čísla na nastavenie, takže od oka.

12, Počas pečenia si podiskutuj s oslávencom: Deti si všimnú, že na torte sú broskyne a chcú ich jesť. Hľadaj ďalšiu konzervu s broskyňami bez úspechu. Oslávenec kričí: "Toto je najhorší deň v mojom živote a totálne nešťastie!" Vysvetľovanie, že nemať broskyne, ale mať namiesto toho konzervu s ananásom nie je nešťastie, prebehne taktiež bez úspechu. 

13, Po ľubovoľnom čase si natiahni silikónové rukavice a vyber formu z rúry.

14. Pozor, vlna! Hoď sa o stenu, vyhoď formu do vzduchu a buchni ňou párkrát o podlahu, kým sa torta nevysype a nerozdrví na kúsky.

15. Dovoľ deťom zbierať broskyne po zemi a zjesť ich. Komentár oslávenca: "Predsa len to nie je najhorší deň v mojom živote."

16, Tortu vyhoď a pokračuj bodom 7.

17. Nenechaj sa prekvapiť vlnou.

18. Zo sušeného mlieka priprav čokoládový puding a zamaskuj ním nerovnosti na torte.

19. Zohrej krabičku s trvanlivou smotanou na izbovú teplotu najmenej 30 stupňov a vyšľahaj riedku šľahačku.

20. Ozdob tortu.

Garancia stopercentného úspechu - oslávenec kričí: "To je najlepšia torta v mojom živote!"

V duchu sa poďakuj za fantastickú povahu a krátku pamäť detí.

Približujeme sa ku Karibiku a vidno to. Na oblohe sa stále častejšie objavujú biele kopcovité oblaky, ktoré sa sfarbujú až do čierna a ako stĺp sa dotýkajú hladiny. Tieto oblaky prinášajú squalls, veľmi silný vietor prudko meniaci smer. Sprevádzajú ho intenzívne prehánky, ktoré síce trvajú len pár minút, ale nie sú veľmi príjemné. Tieto squalls sú typické pre karibskú klímu. Námorníci ich veľmi neobľubujú, lebo ich držia v pohotovosti. Silný vietor môže spôsobiť veľké škody, ak na neho niekto nie je pripravený a plachty nie sú zmenšené. Služba sa mení z krátkeho poobzerania dookola na neustále pozorovanie oblohy. Niektorí radi využívajú radar, aby odhadli, či ich squall trafí, alebo nie. Voľným okom sa to dá tak isto bez problémov určiť. Starostlivosť o deti sa tým ale časom mení z permanentného hrania na "Hrajte sa chvíľu sami", alebo "Pozrite si chvíľu niečo na tablete." Častejšie sa ozýva: "Mama, kde si? Kedy prídeš?"

Napriek náročnejšej službe sa nálada zlepšuje. Vždy sa zlepší, keď sa človek dostane za polovicu trasy, potom, keď sa dostane tak ďaleko, že by zvyšok mohol aj prejsť s pomocou motora. Keď už vidno prvýkrát pevninu, zavládne nadšenie. Ostrov Barbados sa nachádza jeden deň cesty pred St. Vincentom. Keď človek zazrie cieľový ostrov, je šťastný, aj keď nás už dlhšiu dobu naháňajú silné squalls. Keď na otázku: "Jan, nepotrebuješ pomoc?" nepočuť odpoveď, je jasné, potrebuje pomoc. (Niektorým mužom to niekedy trvá, kým to priznajú. ;)Topánky, vesta, lano a karabínka, pripútať sa a idú sa sťahovať plachty. Cieľový prístav cez deň už neuvidíme, čoskoro je nám jasné, že dorazíme v noci. ARC Team potvrdí: "Môžete prísť kedykoľvek. Čakáme vás."

Blue Lagoon, prístav na ostrove St. Vincent, je cieľom ARC+. Rodina preberá cenu za najlepšie pripravenú posádku, deti certifikáty.

9.12. 2019 okolo 2:00h pristaneme na ostrove St. Vincent, kde nás už čakajú predstavitelia ARC. Aké sú pocity? Hodím sa na zem a poviem si: "Nikdy viac." Treba si splniť sny. Ak sa vyskytne šanca, vždy ju využi. Šanca príde len raz v živote. Bola by škoda pýtať sa, čo by bolo, keby... Niekedy patrí k splneniu sna pocit: "Bolo to fajn. Som rada, že som bola pri tom, ale nie je to nič, čo by musel každý zažiť." Niekedy vedie skúsenosť k sebapoznaniu. Som rada medzi ľuďmi. Tri týždne vo štvorici - to ma nudí. Jan má tiež pocit, že mu to nedalo to, čo si predstavoval. Deti oceán nezaujíma, nenudí, hrajú sa a sú šťastné všade, kde sú. To sa od nich môžeme naučiť. Ostatní spolupretekári potvrdia: "Cez oceán sa nechodí kvôli ceste, ale cieľu." Pre nádherný Karibik sa to oplatí. Oplatí sa to aj pre ten pocit, že to človek dokázal. Zvládli sme to. Ja. Jan. Deti. My ako rodina.

Aj vy ste to zvládli a dočítali sa do konca.