Predvianočný čas je čas prechodu cez Atlantik. V Karibiku sa končí doba hurikánov, začínajú fúkať stabilné vetry. Ako som spomínala, rozhodli sme sa plaviť s ARC na dve etapy - cez Kapverdy a odtiaľ na St. Vincent. Mám písať aj o plavbe na Kapverdy, alebo nie? Byť úprimná, alebo to radšej nechať?
Sľúbila som si, že ak budem písať, budem písať pravdu, ako to bolo a nevynechám to nepríjemné, ako veľa neznámych a dokonca aj známych. Ale ako opísať najhorší moment našej vyše 17 mesačnej plavby neplavcom, ktorým sa už zobrať deti na loď zdá byť dôvodom poslať na rodičov sociálku? No dúfam, že som to teraz trochu prehnala a nie ste až takými bojazlivými a negatívne naladenými čitateľmi. Ak znesiete toto, zostanete mojím fanúšikom. Ak nie, dozviete sa, ako to na lodi naozaj niekedy chodí.
Každopádne v skratke ešte raz: Prihlásili sme sa na ARC, súťaž, pri ktorej sa ročne približne tristo lodí plaví cez Atlantik. Dvesto lodí priamo a sto cez africké ostrovy Kapverdy. V Las Palmas sme sa zúčastnili seminárov, skontrolovali nám loď a našli sme tu priateľov, štyri iné lode s deťmi do piatich rokov.
Pred štartom každý s napätím čakal, aká bude predpoveď počasia. Keď jedno ráno zaznela na seminári o počasí veta: "Prišla predpoveď počasia. Prídeme na Kapverdy rýchlo," každý vedel, že nás nič príjemné nečaká. Loď sa plaví rýchlo, keď veje silný vietor.
Náš priateľ a poradca nám pred mesiacmi povedal: "Vaše počasie je vietor do 20 uzlov, vlny do 2 metrov." Ohlásený bol vietor do 30 uzlov a vlny do 3,5 - 4 metrov.
Vedieť vopred, že počasie nebude dobré, je ako keby ste sa dohodli, že pôjdete s partiou v sobotu na Kriváň a dozviete sa, že bude celý deň pršať, teplota pod 10 stupňov a ešte aj búrka. Samozrejme sa to dá zvládnuť, ale zábava to nebude.
Ísť, či zostať? Nie je to nebezpečné počasie, ale nepríjemné. Každý zo známych, či starý, či mladý mi v rozhovore povedal, že normálne by nešiel. Ako som sa cítila? Ako sa cíti mama malých detí, neskúsená námorníčka zo Slovenska? Nebudem to zbytočne opisovať. Viete to. Len jedným slovom - nešťastne.
Nakoniec sme sa postavili na štart a vyštartovali. Jan neváhal. Prečo som sa ja rozhodla ísť? Plavíme sa s malými deťmi už tisícky míľ, jedného dňa príde silnejší vietor. Je lepšie zažiť to prvýkrát spolu, obklopený stovkou iných lodí ako inokedy niekde sám. Jan Paul, náš poradca, to potvrdil: "Choď. Nemôže sa ti nič stať. Počasie sa na tretí deň zlepší." A tak sa mamka, papa a ich kapitáni postavili na štartovaciu líniu.
Vietor - 30 uzlov, vlny 4 metre
Štart - 13:00
Prvé tri hodiny - ok
Potom to tri žalúdky vzdajú. Štvrtý Samko vyhlási: "Nechápem, prečo to robíte. Je to hnusné." Musím povedať aspoň za seba, za ostatných nemôžem hovoriť, že to nerobím dobrovoľne, naozaj to nemuselo byť.
Keď pozriem vonku, vidím, že za Janom vlny odtrhli veterný generátor. Stĺp, ktorý stál, sa vyvrátil, opraviť ho je nemožné, dá sa aspoň priviazať. Srdce mi stojí, keď sa Jan vyberá k nemu a vlny ho hádžu zo strany na stranu. Ako sa hovorí, na po... aj záchod spadne.
Čo deti? Pozerajú rozprávky na tablete a idú spať. Našťastie.
Dospelí si musia zjesť polievku, ktorú si navarili. Najmenšia loď najťažšie znáša vlny a my sme tretia najmenšia loď. Najmenšia a najneskúsenejšia posádka najťažšie bojuje, lebo je v neznámej situácii. Rodičov netrápi len ako riadiť loď, ale bojujú aj so zlým svedomím, ktoré ich prenasleduje: Čo tu robíš? Prečo si tu prišla? Prečo nesedíš doma?
Deti zaspali a ja ležím pri nich a mám pocit, že prišiel koniec sveta. Loď sa rúti vlnami ako rýchlik s pokazenými brzdami tesne pred koncom, voda do nej udiera a s každým nárazom sa ozve ohlušujúce hučanie mora. Niektorí tomu hovoria: "Si v práčke." Ja hovorím: "Vozíš sa na kolotoči zavretý v sude." Je neprekonateľná tma, telo skáče ako nejaká nevládna bábka, človek má strach, cíti sa maličký a sám.
Nedokážem spať, ani bdieť. Vyjdem von k Janovi a hovorím mu: "Zvládneme to." Nezvládnuť to nie je žiadna možnosť. V kokpite vonku je iný svet. Nie úžasný, ale v porovnaní s podpalubím si človek aspoň nemyslí, že zomrie hneď.
Pri dvojčlennej posádke je problémom aj výhodou, že človek musí fungovať. Sme len dvaja, jeden musí spať, druhý dávať pozor na loď. Keď nemôžeš spať, buď hore, tvoj problém, nastúpiť na službu musíš. Viem, že Jan musí tiež fungovať a spať. Moja služba začína vždy o 1:00 a trvá do 4:00. Často sa bojím byť hore sama. Bojím sa niesť zodpovednosť. Predstavujem si, ako Jan a detičky spia, spoliehajú sa na mňa, dôverujú mi. Bojím sa, že sa niečo stane a neskoro zareagujem. Bojím sa byť sama.
A dnes je pekelná noc. Vietor píska. Hlavná plachta je dolu, kosatka je maličká. Keď ju vidím, je mi aj do smiechu. Je to ešte plachta? Vyzerá malá ako uterák. Obrovské vlny sa rútia tmavou nocou s rachotom k lodi a každá do nej narazí a rozkolíše ju. Človek je maličký, loď ako škrupinka z vlašského orecha. Naokolo ani živej duše. Tu všetci spia. Bojím sa, aj plačem, neustále ťahám za opasok, či som pripútaná k lodi. Pozorujem ručičky prístrojov a neukazujú nič dobré. Silný vietor. Každá vlna mi naháňa strach, keď ju vidím, ako sa približuje k lodi veľká ako kopec a pení. Nakoniec ma to prestane baviť. Sadnem si na zem a pozerám na vlny spoza operadla lavičky. Takto vidím z každej vlny len hrot. "Môžete mi vyliezť na hrb!" zakričím na nich. Nech si nemyslia. Najlepšie na tých nočných hodinách je, že časom, akokoľvek je človek zúfalý, si zvykne. Keď prejde stotisíca vlna, človek si povie: "Ach tak. Tak ide. Tak kolíše loďou. Nič sa nestane." Človek získa dôveru v loď, ktorá ho nesie a ochraňuje.
Loď sa stáva pre neho blízkym človekom.
Známy nemecký moreplavec povedal o búrke: "Pomyslel som si, že by som sa mohol modliť. Bolo mi to trápne, lebo doma som nechodil do kostola, ale nič lepšie mi nenapadlo."
Ešte hodiny sedím pod lavičkou a pozorujem vlny. Myslím na ostatné lode, na ostatné detičky, na trojročné dvojičky Robina a Tima, päťročnú Cuisle, ročného Oisina, trojročnú Mathildu a Mateu. Myslím na ich rodičov, lebo viem, že sa o detičky starajú dobre, ale o nich sa nestará nikto. Musia sa prebojovať. Modlím sa, aby mali dosť síl na túto noc.
Ráno chcem vybrať fľašku s vodou. Zdvihnem dosku z podlahy a vidím, že sa do lode dostala voda. Mama začne hysterčiť. Ako je možné, že sa do lode dostala slaná voda?! Dieru v lodi nemáme. Asi. Voda nestúpa, ale je to dobrých päť centimetrov. Odkiaľ je tá voda? Vlny vybili dvere zo skriniek. Deti nadávajú, lebo im rúcajú lego. Mama behá medzi kuchyňou a záchodom - morská choroba. Keď večer vypadne autopilot (pre dvojčlennú posádku katastrofa), Jan vyhlási: "O tejto plavbe sa dá povedať len jedno: Záchod ešte funguje." Autopilot prezradí sám, čo mu je: Low Battery. Zjavne máme problém s elektrickou energiou a veterný generátor vyvrátilo. Fúka silný vietor a my ideme napriek tomu len rýchlosťou 3 uzly, lebo si netrúfame rozvinúť kosatku. Z afrického kontinentu sa k nám priblíži loď a vypne svetlá. Utečenci? Rybári? Pobrežná stráž? Nevieme. Vypneme svetlá, AIS a zmeníme kurz. Na po... aj záchod spadne. Jediným pozitívom dňa je jedlo.
Od nášho holandského poradcu dostaneme SMS: "Plavte sa rýchlejšie." Smiešne. My sme radi, že žijeme. Ale keď poradca píše: "Choďte rýchlejšie," má na to dôvod. Nič dobré v tom nebude. Keď sa počasie na tretí deň nezlepší, mama vyhlási, že mu okamžite treba zavolať satelitným telefónom a spýtať sa, kedy bude lepšie.
Holandský guru odpovedá: "Dávajte mame viac čokolády." Má pravdu.
"Vytiahnite hlavnú plachtu a choďte rýchlejšie, počasie sa čoskoro zhorší o jeden stupeň Beaufortovej stupnice."
Jeden stupeň je veľa. Mama si pomyslí: "Holandského guru treba vymeniť za indického, lebo tento sa načisto zbláznil. Počasie je už teraz hrozné."
Nakoniec sa nedorozumenie vysvetlí. Vietor sa má zmeniť na 5. stupeň Beaufortovej stupnice. Jan Paul si myslel na základe jeho modelov počasia, že máme celý čas 4. stupeň a mali sme 6. Teda sa počasie naozaj čoskoro zlepší.
Radu s čokoládou si mama vezme k srdcu a na štvrtý deň vietor a vlny ustanú.
Šiesty deň v noci sa priblížime ku Kapverdám. Je noc a my prichádzame medzi poslednými, ale prichádzame. Viem, že všetci boli v myšlienkach s nami, s nami tŕpli, čo prežívame a rovnako my s nimi. Táto plavba bola najhoršia v mojom živote, na pokraji nervového zrútenia - opatrovať loď a hrať sa s legom, a to medzi záchodom a kokpitom.
Vždy s tým najhorším momentom príde ten najkrajší. Niet krajšieho pocitu, ako po takej plavbe doraziť do prístavu, kde človeka očakávajú priatelia. Všetky posádky rodinných lodí sa zhromaždili na pontóne a kričali: "Sami, Luki! Sami, Luki!" Každý vedel, čo sme prežili. Každý prežil to isté, čo my. Každý bojoval. Aj profesionálny skipper, ktorého si niektorí najali, dva dni bojoval s morskou chorobou, ležal bezvládne a nemohol pomôcť. U nás nikto ležať nemohol. Každý musel prispieť svojím dielom, či chcel, alebo nechcel. Aj deti prispeli, lebo nám nedovolili podľahnúť letargii. Hrať sa s legom, stavať domy, robiť vlka, ktorý naháňa prasiatka je proste rodičovská povinnosť, či je vietor, či vlny.
V živote nechodia veci zadarmo. Niekedy sa treba vzdať, niekedy prebojovať. Na konci je dôležité, že sme došli kam sme chceli a sme na to hrdí. Na našu malú, ale húževnatú posádku.
Príliš úprimné? Čo robia tí šialenci s malými deťmi? Alebo - zvládli to. Zostanete s nami, alebo sa pohoršíte? Každopádne, keď sa Vám v živote udeje čokoľvek, v najhoršom prípade si sadnite pod lavičku a začnite sa modliť, aby ste vyviazli živí (ateisti potichu) a dajte si čokoládu. To pomôže. A keď si večer ľahnete do postele vo vlastnom dome, potešte sa pri myšlienke, že ste na bezpečnom mieste.