Začiatky čohokoľvek sú vždy napínavé, hovorí sa aj ťažké a človeku búši srdiečko viac ako inokedy. Som to naozaj ja? To dievča? Tá mama, ktorá sa chce plaviť okolo celého sveta? Celý čas som si hovorila, že už len keď si jedného dňa sadnem na loď pripravená na veľkú plavbu, bude to neuveriteľný úspech.
Dnes sedím na tej lodi a nemôžem tomu uveriť. Jan všetko zorganizoval, našetrili sme dosť peňazí, vybavili voľno, táto loď patrí nám, sme silní a zdraví, máme silné a zdravé detičky. Dnes sedím na tej lodi.
Lelystad - Apríl, Máj 2019
Zima prešla, slnečné lúče začali hriať silnejšie. Apríl 2019 prišiel a tým nastal aj čas na veľkú zmenu. Celý náš majetok a to najcennejšie, čo máme - naše detičky, sme naložili do Škody Octavie a vybrali sa na osemstokilometrovú jazdu do holandského Lelystadu.
Nastal čas nasťahovať sa do nášho nového domova, do našej lode a zabývať sa.
Loď stojí v prístave, "priviazaná" o pontón - mostík z dreva, ktorý pláva na hladine. Už prejsť z pevniny k lodi a nespadnúť do vody je úspech. Jedno dieťa ťahá na jednu stranu, druhé na druhú, mostík sa kníše, vietor fúka. Kým človek jedno dieťa dvíha na loď, druhé sa pokúša o útek. Loď je pre deti miesto na objavovanie a pre nás dospelých o nič menej. Na začiatku neviem ani pustiť plynovú pec. Keď sa ma Janova mama spýta, ako ju má zapnúť, musím sa priznať: "Nemám potuchy. Ešte som to nerobila." Ona na to: "Ako si zohriala tie cestoviny?" "Prevarila som vodu vo varnej kanvici a vyliala som ju na ne.
Prístav, Flevo Marina, je našťastie miestom, kde sa dá dobre existovať. Je tu ihrisko, dokonca aj miestnosť s hračkami, malý obchod, sprchy, práčka, sušička a neďaleko dokonca pláž.
Druhou úlohou je pripraviť a prerobiť loď na dlhodobú plavbu. Ako práve vyoraná myš pozerá človek dookola, stratený medzi stovkami lodí a ďalšími stovkami náhradných dielov. Papa, človek, ktorý doma ako tak bez nadšenia zabil klinec do steny, má opravovať loď, montovať prístroje. A mama dvoch malých detí má tri týždne stráviť na lodi, pokiaľ papa bude lietať na týždňovky do Mníchova. Človek pozerá na prímorský svet ako teľa na nové vráta, ako práve narodené dieťa. A čo spraví dieťa, keď nevie, čo a ako ďalej? Zavolá mamu a otca: "Mama, oci, príďte pomáhať."
Mama a oci nastúpia v Štrbe do auta, domáce zvieratá prenechajú starostlivosti rodiny a priateľov a cestujú dva celé dni do vzdialeného Holandska, nalodia sa na palubu, aj keď nie sú moreplavci a stavitelia lodí. Sú to proste slovenskí rodičia.
Nastávajú fantastické časy. Muži nám ženám čoskoro dajú najavo, že našu pomoc a spoločnosť nebudú potrebovať. "Doma by som to spravil za hodinu, na lodi za pol dňa, keď mi budete pomáhať, za deň," zdôrazní dedko. Mama a babka zoberú deti, auto a už ich niet. Ihriská, herne, kúpaliská a pláže nás lákajú. Máme fázy, keď sa nevidíme pár mesiacov, preto si vždy užívame, keď sme spolu. Teraz vieme, že sa naše cesty rozídu možno až na rok a máme k sebe ešte bližšie.
Čoskoro je veterná zástava namontovaná, radar pripevnený, AIS zapojené a keď sa okolo lode natiahne relingový plot, Samko slávnostne vyhlási: "Teraz sme rodinná loď." Vidíš v prístave na nejakej lodi relingový plot? Na palube býva dieťa, alebo pes. Deti sa potešia obidvom možnostiam.
Víkendy sú určené na celorodinné výlety.
Po mojich rodičoch nás navštívia Janovi. Darujú nám dreveného anjela, ktorého zavesíme nad navigačný stôl. Nepoplavíme sa sami. Janova mama zostane u nás týždeň, zabáva deti, pomáha nám a povzbudzuje nás. Príde aj Janov brat s rodinou, Janov kamarát a Samkov krstný. A tak prejde deň za dňom, týždeň za týždňom. Deň odchodu sa blíži a loď sa naplní potravinami na pol roka. Všetko je pripravené. Všetko okrem posádky.
Tiež ste si všimli, že strašné a deprimujúce myšlienky stále chodia spolu? Jedného dňa, zásadne večer alebo v noci vás prepadnú, naháňajú vás celé hodiny a sotva jednu odoženiete, už prichádza druhá a tretia. Človek sa točí v nekonečnom kruhu bezmocnosti sám a z labyrintu beznádeje nevie nájsť východ. A možno to všetko nie je objektívne až také zlé, ale subjektívne je to katastrofa.
Samozrejme, že ani naša situácia v Lelystade nie je zlá, ale sme tu už šesť týždňov. Všade sme boli. Všetko sme videli. Návštevníci už dávno odišli. Auto sme predali. Prístav je ďaleko od civilizácie. Pešo sa nikde nedostaneme. Deti sú fantastické, ale aj fantastické deti je ťažko každý deň celý deň zabávať. Počasie nálade nepridáva. Prší neustále. Keď je na lodi zima a vlhko, voda sa zráža na stenách a povale a padá ako dážď na spiaceho aj bdelého človeka. Iné rodiny píšu, ako práve priplávali do slnečného Španielska a my mrzneme v chladnom Holandsku, bez toho aby sme vedeli, ako a či sa tam niekedy dostaneme. Náš priateľ je chorý. Náhradu sme nenašli. Ako sa dostaneme z tohto miesta? Plaviť sa sami na novej lodi, s malými deťmi a bez skúseností cez Lamanšský prieplav - jednu z najfrekventovanejších vodných ciest, si netrúfame.
Hlavu hore!!! Nie! Hlavu dole na vankúš. Ukryť sa do ríše spánku je určite najvhodnejším spôsobom, ako uniknúť prenasledovateľom.
Každé ráno prináša novú nádej. A naozaj. Hneď ráno po tej katastrofickej noci mi vloží pracovníčka miestnej školy pre plachetnice do ruky papierik s menom a telefónnym číslom. Za pár dní sa u nás na palube objaví Jan Paul, holandský obor a profesionálny skipper, ktorý nám sľúbi, že nás bude sprevádzať cez Lamanšský prieliv. Mne povie: "Hovoríš to, čo mi hovorí každá matka: 'Čo deti?' Deti nie sú problém." Dospelí si vydýchnu. Deti sa na neho s nadšením vrhnú. Asi preto, že má pri sebe mobil.
Obloha sa vyjasní a čoskoro nastane deň, keď sa prvýkrát "zdvihne kotva", navždy sa opustí domovský prístav a loď sa odplaví k novej zemi.