V tejto kapitole by som vás chcela povzbudiť k snívaniu.
Človek bez snov je ako loď bez plachiet a kormidla. Nemá cieľ, nehýbe sa dopredu, ani nevie udržať smer. Človek nemusí mať nejaký obrovský sen. Obletieť zemeguľu na motorovom lietadle, vystúpiť na Mont Everest, či oboplávať zemeguľu. Každý je iný. Niekto si dá za cieľ vytvoriť si peknú záhradku, iný chce zrenovovať byt, naučiť sa cudziu reč, či šoférovať auto.
Nevzdávaj sa svojho sna. Spi ďalej.
Naozaj chceš premeniť svoj sen na skutočnosť? Alebo cítiš, že ti chýba motivácia, že sa ti do toho nechce? Ak máš pocit, že je uskutočnenie tvojho sna priveľmi náročné a nemáš na to chuť, tak si snívaj doma na gauči, ale v žiadnom prípade sa neľutuj. Na uskutočnenie si vyber iný sen.
Snívaj vo veľkom.
To je moje heslo. Snívali sme, že oboplávame svet. Prišli sme "len" do Ameriky. No a čo? Prišli sme až do Ameriky. Vždy je lepšie začať vo väčšom a potom upustiť.
Urči dátum.
Rozdiel medzi snom a realitou je cieľový dátum. Snívať môžeš nekonečne dlho, ale túto hriadku okopeš do 10. 11. 2020. Dátum začne premieňať sen na realitu. Áno, rozhodli sme sa a vyplavíme sa na budúci rok v marci. O mesiac neskôr bola kúpená loď. Urči si dátum. Hneď teraz.
Začni dnes.
Už dnes sprav prvý krok a každý deň jeden.
Keď sme začínali, tak nám niekto povedal také trochu čudné prirovnanie:
"Dokáže človek zjesť slona?"
Určite nie. Slon je veľký, človek malý.
"Samozrejme, že dokáže zjesť slona. Každý deň po kúsku."
Začni s prvým kúskom hneď.
Hlavne sa nevyhováraj.
Nepotrebuješ tak veľmi peniaze ako plán. Chceš ísť do Francúzska? Môžeš šetriť peniaze na hotel a let. Môžeš ísť autom a kúpiť stan. Môžeš ísť vlakom a stan si požičať. Ešte vždy príliš drahé? Požičaj si stan a zober deti do lesa na stanovačku. O Francúzsku si prečítaš knihu.
Keď mal Luki 10 mesiacov a Samko 2 roky a 8 mesiacov, išli sme na dovolenku do Škótska na Škode Oktavii, 2000 kilometrov tam a 2000 späť. Večer sme vždy sklopili zadné sedačky, dali na ne matrace a spali v aute. Hovorím Janovi: "My sme totálne šialení." Raz sme videli pred trajektom do Anglicka párik. Obidvaja na bicykloch, ona v manduke bábätko. On za bicyklom ťahal taký uzavretý vozík. Keď okolo nás prešli, tak sme si všimli, že z vozíka trčia štyri bosé nôžky. Takže mali ešte dve deti. Hovorím Janovi: "My sme normálni. Šialení sú oni." Ak ti to pripadá šialené, nerob to. Buď šialený vlastným spôsobom: vyšívaj, čítaj, rob jogu, bicykluj sa ... čokoľvek.
Nečakaj na správny okamih. Využi šancu.
Ak by sa ma niekto spýtal, či by som mu odporučila plaviť sa na plachetnici s malými deťmi, určite by som mu povedala: "Radšej nie. Je to veľmi náročné. Najmladšie dieťa by malo mať aspoň tri roky." Na druhej strane my sme išli, keď mal Luki 1,5 - splnili sme si sen. Bolo to veľmi náročné pre dospelých, ale mali sme pekný spoločný čas. Tento rok má Luki tri roky, ale kvôli korone by sme asi nešli. Bol to náš sen na dôchodok, ale kto vie, čo bude, keď budeme starí, či budeme starí. Ak sa ti naskytne šanca, využi ju hneď.